Letecky sa zdá všetko blízko... Ale našich 17 hodín cestovania s prestupmi a problémami nebola vôbec sranda!
Na letisku vo Viedni vyzeralo všetko ok. Dokonca sme sa tešili na turckú leteckú spoločnosť - Turkish Airlines. Videli sme niekoľko reklám, v ktorých slávni športovci žasli nad spoľahlivosťou tejto spoločnosti... a aj obyčajní ľudia dlho spomínali na ponuku jedál a nápojov počas letu!
Skutočnosť splnila naše očakávania. Ponuka jedál a nápojov bola skutočne nadštandartná. Let ubiehal skvele. Prekvapanie nás čakalo až po príchode našej batožiny. Odtrhnuté kolieska na kufre... Takmer hodinu a pol sme vybavovali reklamáciu. V rozľahlej kancelárii reklamácií sa to hemžilo pasažiermi, ktorí sa mali na čo sťažovať! Úradníci vyplnili formulár a po dlhom čakaní odkiaľsi zozadu priniesli "nové kufre" a "nové tašky". OK? opýtala sa úradníčka. Nie, povedali sme. (a tak vybavujeme dodnes!)
S takmer 2 hodinovým meškaním sme vyrazili z východu príletov. Tam nás už čakali unavení členovia ostatných tímov. Všetkých nás nahádzali do malého autobusu. Aj s batožinou na kolenách a v uličkách sme vyrazili v ústrety večera do mesta či mestečka (v podaní Turkov je 100 tisícové mesto mestečkom) Luleburgaz. Cesta trvala 2 hodiny a na naše naliehanie sme v polovici cesty zastali na akejsi občerstvovacej stanici. Nikde ani živej duše, len akýsi chlapec (možno nejaký rodinný príslušník personálu) rozprávajúci jedine po turecky nám naúčtoval to, čo sme si sami zobrali - vodu a čaj. Tu sme sa prvýkrát stretli s tureckým čajom - černejším ako uhoľ a silnejším, ako najsilnejšia káva!
Po dvoch hodinách a snahe dostať sa autobusom nepozorovaní po pešej zóne čo najbližšie k hotelu, sme nakoniec vystúpili. Tam už čakali turecké deti spolu s rodičmi. Všetci sa rýchlo zoznámili a už ich nebolo. Vtedy nastal čas ubytovať dospelých. Po 21 hodinách cesty to bola konečná.
2. deň - 20. október 2014 - 06:20 budíček!
Toto je mešita. Našimi slovami povedané, celkom ubyčajný "kostol", akých je v každom meste niekoľko. Naozaj sme sa nejakú mešitu tešili... Ale po skúsenosti z pondelkového rána sme si už neboli až takí istí. Mešita stála asi 100 metrov od hotela a táto fotka vznikla o 6:30 ráno, keď sme sa spamätali z hrôzostrašného zobudenia. Muezín ohlasoval čas modlitby spievaním azánu z vysokej veže mešity. A tak sme sa prvýkrát zoznnámili s realitou moslimskej viery. (moslimovia sa modlia 5 krát denne - pred východom slnka, napoludnie, popoludní, po západe slnka a v noci)
Prvý deň v škole bol veľkolepý! Celá škola žila výnimočnosťou dňa. Od riaditeľa, cez učiteľov a študentov až po bufetárky sa všetci usmievali. Otvorenie dňa bolo veľkolepé. Tanečníci a tanečnice v ľudových krojoch - všetci sa chceli ukázať v tom najlepšom svetle!
Dívali sme sa a nadšene sme tlieskali. V tom okamihu eufória všetkých prešla aj na nás. Po chvíli sa nám tance zdali monotónne. Rytmus pomaly pridával, ale stále tie isté krokové variácie neprinášali žiadne prekvapenie. Ani sme sa nenazdali a poskakovali sme spolu s tanečníkmi v obrovskom kolese. "Keď Turci počujú hudbu, nemôžu sa prestať hýbať!" dostali sme neskôr vysvetlené. A naozaj, táto charakteristika temperamentu sa potvrdila ešte niekoľkokrát.
Potom už nasledoval príhovor riaditeľa a hlavnéhoo koordinátora projektu pani Sterczovej a program mohol začať. Nasledovali prezentácie na rôzne témy, živé tamce v našom podaní a videá. Všetci sa chceli pochváliť a ukázať v tom najlepšom svetle. Skvele boli pripravení tureckí študenti. Aj kapela nám zahrala!
Po programe sa miestnosť zmenila na veľkú jedálen a stoly sa prehýbali dobrotami, ktoré vraj uvarili tureckí učitelia. Asi áno, lebo mix na našich tanieroch bol doprevádzaný slovami.:"To som pripravovala ja! Toto robila moja manželka! čo na to poviete?" Len dievčatá ako vidieť sa nevedeli rozhodnúť!
Po obede a skvelej tureckej káve sme sa pustili opäť do práce. Pripravovali sme panely s ľudovými zvykmi a typickými remeslami, ako aj typické slovenské lahôdky - makovník a orechovník, bryndzovník a syry samozrejme - korbáčiky, nite (tie mali asi najväčší úspech), oštiepky...Turkom naše syry chutili. Aj oni konzumujú veľa syrov a v niektorých našli aj podobnosť chutí.
Takto to vyzeralo pred degustáciou, takto počas a takto po... Sme radi, že im chutilo!
Koniec dňa sa niesol v takej istej eufórii radosti ako začal. Všetko v ten deň bežalo tak rýchlo. Mysleli sme si, že to bolo množstvom zážitkov, ktoré sme v ten deň prežili. Ako sa však ukázalo neskôr, bola to črta tureckých organizátorov robiť všetko rýchlo a tak trochu nedôsledne. Rýchlo prísť, rýchlo prezrieť a rýchlo odísť. Počas celého stretnutia sme mali deficit času, alebo aspoň to tak vyzeralo.
3. deň - 21. október 2014 - Prijatie na radnici...
Deň začal opäť úsmevmi a skvelou tureckou kávou. Potom už nasledovalo prijatie u najvyššieho predstaviteľa mesta ... ospravedlňujem sa, nepamätám si meno vysokého usmiateho pána, ktorý tvrdil, že navštívil Košice.
Privítal nás v novo zrekonštruovanej historickej budove tureckých kúpeľov - hammam. Tá pripomínala svojim usporiadaním rokovacie sály v Európskom parlamente - okrúhly stôl, monitory, technika, mikrofóny... len akustika akosi zaostávala za honosným zariadením. Hammam bolo miesto na relaxáciu a toto miesto - centrom debát, rokovaní a dôležitých rozhodnutí. "Treba hovoriť potichu, vtedy je rozumieť..." dostali sme základné inštrukcie. (ale asi treba prísť nato, akú intenzitu hlasu zvoliť)
Prejav pohostinnosti sa ukázal aj tu. Turecké pečivo, sladkosti a samozrejme tureckí čaj. Všetko